Janka Loneková pochádza z Dvorian nad Nitrou a pred odchodom do Ugandy na svoj ročný dobrovoľnícky pobyt pracovala ako zdravotná sestra na Oddelení anestéziológie a intenzívnej medicíny. Skúsenosť s koledníckou akciou Dobrá novina, animátorstvo detských eRko stretiek a práca v pomáhajúcej profesii ju zaviedli do dedinky Kyabakadde, kde od marca 2024 pôsobila v miestnom zdravotnom stredisku. Okrem starostlivosti o chorých z celého okolia si vyskúšala aj prednášanie dospelým, tvorbu programu pre triedu s vyše sto deťmi, mapovanie potrieb v mieste pôsobenia a následný fundraising na nákup vybavenia. Tento pobyt, za ktorý nedávno získala aj ocenenie Srdce na dlani v kategórii SlovakAid dobrovoľník/dobrovoľníčka roka, jej zmenil pohľad na svet. Viac o jej skúsenosti z centrálnej Ugandy, aj o tom, prečo by podobný typ dobrovoľníctva odporučila každému, sa dočítate v nasledujúcom rozhovore.
Čo ťa viedlo k tomu, aby si sa prihlásila na dobrovoľnícke vyslanie do Ugandy?
Už ako dieťa som stretla s koledníckou akciou Dobrá Novina a myšlienkou pomoci ľuďom v Afrike. Počas štúdia na strednej zdravotníckej škole som cítila, že ma pomoc druhým naozaj napĺňa. Mala som asi sedemnásť rokov, keď sa mi do srdca vkradol nápad vycestovať na misiu do Afriky, hoci som vtedy o tomto kontinente vedela len veľmi málo. Len také základné (a často i skreslené) predstavy, aké má bežný Európan. Dnes sa už len pousmejem nad svojimi prvotnými plánmi a očakávaniami, pretože keď už ste raz tam, všetko vnímate úplne inak. Známy cestovateľ to v jednom podcaste vystihol celkom presne: ,,Tá krajina si vás jednoducho zavolá.“ Stalo sa to aj mne a nakoniec som si vybrala Ugandu.
Ako dobre si pred týmto rozhodnutím a samotným vyslaním do Ugandy poznala svoju vysielajúcu organizáciu eRko?
Už som spomenula koledovanie v detstve. K eRku a Dobrej Novine som sa naplno vrátila počas vysokej školy, keď sme s kamarátkou začali organizovať eRko stretká pre deti z obce a naša fara začala ožívať detským smiechom. Svoju vysielajúcu organizáciu som teda poznala už pred vyslaním veľmi dobre a ako bývalá eRko animátorka musím povedať, že práca s deťmi ma naučila veľa. Bola to jedna z kľúčových zručností, ktorá mi neskôr v Ugande pomohla prekonať obavy a zvládnuť rôzne výzvy.
Akú pred-výjazdovú prípravu zo strany vysielajúcej organizácie si absolvovala?
Prešla som si dvoma prípravnými víkendami pod taktovkou tímu z Dobrej noviny asi dva mesiace pred odletom. Tam mi projektoví manažéri vysvetľovali aj veci, ktoré by sa na prvý posluch mohli zdať samozrejmé: ako sa vhodne obliecť, ako reagovať pri pokuse o krádež, ako sa pripraviť na kultúrny šok a miestne zvyklosti. Súčasťou prípravy boli aj rozhovory s bývalými rozvojovými dobrovoľníkmi a dobrovoľníčkami, ktorý si týmto všetkým prešli predo mnou. Ja som len počúvala, snažila sa všetko vstrebať a v hlave som si prehrávala rôzne scenáre, ktoré sa v teréne môžu odohrať. Informácií bolo naozaj dosť a boli pestré i užitočné.
Na čo si sa pred odjazdom najviac zamerala ty?
Priznám sa, že osobnej príprave som mohla venovať omnoho viac času. Do poslednej chvíle som sa však snažila udržať eRko stretká pre deti z obce, dokončiť skúšky na vysokej škole, plus som stále pracovala na Oddelení anestéziológie a intenzívnej medicíny (OAIM) ako sestra. Dnes viem, že som podcenila jazykovú prípravu. Pomalšia reakcia na vzniknuté situácie v angličtine a jazyková bariéra ma na začiatku pobytu riadne potrápili.
Aká bola náplň tvojho dobrovoľníckeho pôsobenia v zdravotnom stredisku v dedinke Kyabakadde?
Sestry v Ugande pracujú trochu inak, ako sme zvyknuté doma v SR. Fungujú štýlom, že ,,Čo vieme, to urobíme“. Na klinike sme teda ošetrovali rôzne stavy: šok a krvácanie po havárii, popáleniny. Medzi akútne stavy napríklad patrili rezné poranenia, ktoré bolo treba zašiť a aj to robili zdravotné sestry. Lekára sme mali v centre iba v štvrtky, aj to až po pol roku od začiatku môjho pôsobenia. Chodili k nám však aj pacienti s rôznymi kožnými infekciami, vysokým krvným tlakom, tráviacimi ťažkosťami. Dostupné u nás bolo tiež testovanie na tehotenstvo a potom na rôzne pohlavne prenosné ochorenia (HIV, Syfilis, hepatitída B a C). Malária bola v danom regióne tiež veľmi častá. Mňa, našťastie, nepostihla.
Čo ďalšie si tam ešte mala na starosti ako vyštudovaná zdravotná sestra?
V Ugande sa človeku v zdravotnom centre povie jednotne ‘Musawo‘, a je jedno, či ide o lekára alebo sestru. Aj mňa tam tak všetci volali a zo začiatku som z očakávaní pacientov i kolegov mala trochu stres. Mojou úlohou bolo totiž viesť rôzne prednášky pre miestnu komunitu ohľadne prevencie zdravia, a prednášanie dospelým v angličtine bolo pre mňa veľkou výzvou. Stres však časom opadol a postupom času som začala vyučovať aj prvú pomoc na troch základných školách v dedinke Kyabakadde, kde som bývala a pôsobila.
V čom ťa prekvapilo fungovanie zdravotníctva v Ugande na príklade vášho zdravotného strediska?
Vo veľa veciach. Ale spomeniem otázku financií. Zdravotná starostlivosť je síce všeobecne dostupná, no jej kvalita závisí od toho, koľko peňazí na ňu máte a dáte. V Ugande existujú aj rôzne súkromné kliniky, no málokto si ich služby môže dovoliť. Väčšina ľudí, hlavne v dedinách, je odkázaná na malé zdravotné centrá, aké bolo to naše v Kyabakadde. No aj tie potrebujú z niečoho fungovať, takže aj tam sa za ošetrenie platí nejaká finančná čiastka. A tá bola dôvodom mnohých dlhých diskusií medzi mojimi dvoma kolegami a konkrétnymi pacientmi (v miestnom lugandskom jazyku). Chorému ste ponúkli riešenie na daný problém, no muselo sa dohadovať o cene za výkon – či by sa to nedalo lacnejšie alebo nejak inak. Pacient potom zavolal rodine a známym, ktorí sa mu na danú liečbu mohli poskladať. Keď moje kolegyne danú osobu poznali a dôverovali jej, poskytli liečbu aj ‘na sekeru‘ alebo na splátky. Doma na Slovensku sa stále na niečo sťažujeme, no často si neuvedomujeme, že my máme naozaj dostupnú a stále kvalitnú zdravotnú starostlivosť.
Aké vzťahy si si v miestnej komunite vytvorila počas tých jedenástich mesiacov?
Naozaj priateľské. Bývala som u riaditeľky hostiteľskej organizácie VECECAB, s ktorou Dobrá Novina spolupracuje, a cítila som sa občas ako vo filme. Bývala som totiž na farme, kde mali kravy, sliepky, morky, osem psov, mačky, a naokolo boli vždy miestni ľudia, ktorí sa starali o chod celého toho hospodárstva. Občas boli prítomní aj študujúci z učňovky, ktorú organizácia VECECAB spolu so zdravotným strediskom spravuje. Chalani pracovali v stolárskej dielni a vyrábali naozaj krásne kúsky, dievčatá sa zasa venovali móde a šitiu šiat. To sú dva dosť rozšírené biznisy v Ugande, ktoré dávajú šancu mladým aj starším na vlastný zárobok. V dedine ma po čase už každý poznal a keď som išla po ulici, všetci ma zdravili. Miestne deti ma odprevadzáli domov z kostola alebo zo školy po vyučovaní.
Aké nové zručnosti si nadobudla počas svojho pobytu v Ugande?
Zlepšila som si angličtinu a dnes v nej dokážem uvoľnene komunikovať. Takisto som sa naučila nestresovať, keď niečo nevyšlo. Vždy som si povedala, že to mohlo byť aj horšie, a že zajtra to bude lepšie. To ma naučil život s ľuďmi z miestnej komunity. Neúspech ich nezničí – idú ďalej, lebo nemajú na výber. Snažia sa nájsť svoju cestu a nejaké riešenie. Už som spomínala prednášanie pred dospelými ľuďmi – tam som naozaj vystúpila zo svojej komfortnej zóny. No a naučila som sa zvládnuť aj stotridsať detí v jednej triede a vytvoriť pre nich pútavý program. To sa mi možno ešte raz niekde zíde.
Prečo si sa počas svojho pôsobenia v Ugande rozhodla spustiť výzvu na zbierku cez slovenský darcovský portál Donio?
Hneď po mojom príchode do zdravotného centra v Kyabakadde som si všimla, že nám chýba základné vybavenie a zdravotnícky materiál, ako: rukavice, mydlo na umývanie rúk a systém dezinfekcie. Niektoré veci som dokúpila a zaplatila zo svojho vreckového, no časom som si zmapovala, čo a ako by sa dalo aspoň trošku vylepšiť.
Napríklad vodu sme si nosili zo studne na prvé poschodie a bola to riadna makačka. Ak si rozpočítate, že sme vodu potrebovali na umývanie podláh, umývanie rúk, splachovanie našeho tureckého záchoda, aj na niektoré úkony pri liečbe chorých, spotrebovali dezinfekcie aj vody naozaj dosť.
Najhoršie na tom bola naša hlavná ošetrovateľská miestosť, pretože bola tmavá a bez okien. Keď sa spustil dážď, následkom ktorého potom nešla elektrina aj celý deň, museli sme pracovať v úplnej tme alebo sme si svietili mobilmi. Živo si pamätám, ako raz kolega zašíval pacientovi prst, ja som mu pri tom asistovala. Kedže sme nemali svetlo, ani ďalší pár rúk, pacient nám sám musel svietiť na zranený prst svojím mobilom. Vtedy som si uvedomila, že takto nemôžeme pracovať, lebo ide aj o našu bezpečnosť.
Ako sa ti napokon podarilo zrealizovať návrhy na zlepšenie chodu hostiteľského centra a celá fundraisingová aktivita na jeho vybavenie?
Najprv som navrhovala, aby sme kúpili solárny panel, ktorý by nám dodal zdroj svetla aj počas výpadkov elektriny. Ďalšou vecou na zozname potrebného dovybavenia centra bola chladnička, kedže sme museli niektoré lieky skladovať v chlade. Potrebovali sme aj posteľnú bielizeň do našich dvoch izieb, pretože tam žiadna nebola.
Cez verejnú zbierku na Donio a vďaka štedrým ľuďom zo Slovenska sa nám toto všetko podarilo zakúpiť. Vyzbierali sme financie na solárny panel aj chladničku, neskôr sme dokonca zohnali i sterilizátor, vďaka čomu mohol byť vykonaný dôležitý chirurgický zákrok u deväťročného chlapca.
Postupne sme teda zaviedli fungujúci systém dezinfekcie a dohliadali na to, aby nám nechýbali zdravotnícke pomôcky a tampóny. Takisto sme kontrolovali expiráciu liekov. Posteľnú bielizeň sme prali po každom pacientovi či pacientke. Chalani zo stolárskej dielne nám vyrobili detský kútik. Všetky tie malé kroky viedli k lepšiemu chodu celého centra, z čoho mám obrovskú radosť.
Vyskytli sa počas tvojho pobytu v regióne nejaké nebezpečne situácie alebo problémy, ktoré si musela riešiť?
Nič problematické sa za celý čas nevyskytlo. Až mesiac pred koncom môjho ročného dobrovoľníckeho pobytu sa začala šíriť správa o výskyte Eboly pri Kampale. Pôsobila som v oblasti, ktorá je od hlavného mesta asi dve hodiny cesty. No kedže som bola zdravotníčka, brali sme to vážne. Do nášho centra totiž mohol prísť hocikedy hocikto, a teda aj s týmto vysoko nákazlivým ochorením. Preto sme sa dohodli s našimi projektovými manažérmi vo vysielajúcej aj v hostiteľskej organizácii, že svoje pôsobenie v Kyabakadde ukončím z bezpečnostných dôvodov o mesiac skôr.
V čom ťa zmenila táto jedenásť-mesačná skúsenosť z centrálnej Ugandy?
Na svet sa už pozerám trošku inak. Keď som sa vrátila na Slovensko, odrazu mi začal prekážať všadeprítomný zhon, neustále nadávanie na systém, naháňanie sa za peniazmi. Mladí ľudia na Slovensku sú podražnení z toho, keď na sebe nemajú najnovšiu kolekciu značkového oblečenia, zatiaľ čo v mnohých ugandských dedinách si musia mladí i deti prať rukami jeden jediný kus oblečenia, ktorý majú. Naviac vo vode, ktorú nosili v ťažkých bandaskách aj pol dňa zo studne, vzdialenej dva kilometre od príbytku. Rozumiem, že my v Európe žijeme v iných podmienkach a tomu prispôsobujeme aj naše štandardy. Len ja už dnes napríklad k nakupovaniu pristupujem s väčšou pokorou.
Ktorým skupinám obyvateľstva Slovenska si rozprávala svoje zážitky z vyslania v rámci svojich ponávratových aktivít?
Ako prvé som absolvovala stretnutie s komisiou Dobrej Noviny, kde som poreferovala svoje zážitky hneď po dvoch týždnoch od návratu na Slovensko. Potom som navštívila viacero redakcií (Rádio Lumen, Rádio Regina, Rádio Mária, TV Lux), čiže tam bol ten poslucháčsky záber trochu širší. Čo sa týka oblasti zdravotníctva, tak ako hostka som vystúpila na Celoslovenskej konferencii operačných sestier a tiež v Martine na medickej konferencii. To bola úžasná skúsenosť.
V akom spojení ostávaš so svojou vysielacou organizáciou na Slovensku a s hostiteľským centrom v Ugande?
S eRkom a Dobrou novinou som stále v spojení – môžu sa na mňa kedykoľvek s hocičím obrátiť. S miestnym dobrovoľníctvom to bude teraz trochu ťažšie, kedže mám dve zamestnania ako zdravotná sestra, a popri tom si ešte dorábam magisterské štúdium v odbore ošetrovateľstvo. Avšak do Kyabakadde sa rada vraciam – podporiť a pozrieť naše zdravotné centurm a takisto pozdraviť mojich kamarátov a kamarátky, ktorých beriem ako druhú rodinu. Najbližšie za nimi do Ugandy cestujem opäť v auguste.
Prečo by si podobnú dobrovoľnícku skúsenosť v zahraničí odporučila každému mladému človeku z tvojho okolia?
Lebo takýto pobyt vás dokáže posunúť v osobnom, ale aj pracovnom živote. Naučíte sa fungovať v inej krajine a v inom jazyku. Na Slovensku nás nie je zas tak veľa, čo sme si prešli takouto skúsenosťou. Pokojne by nás mohlo byť viac, hoci rozumiem aj tomu, že nie každý nosí v srdci rovnakú túžbu, a aj to je v poriadku. Ak ale túžite vycestovať na dobrovoľnícku misiu, s rozhodovaním dlho neváhajte, pretože na zemi žijeme len obmedzený čas. Ako zdravotná sestra neprestajne vnímam, aký život dokáže byť rýchly a nevyspytateľný. Čiže pokým máte zdravé ruky a nohy, k tomu odhodlanie a zapálenie, tak máte svetu čo ponúknuť.
V týchto dňoch bola spustená platforma medzinárodného rozvojového dobrovoľníctva v SR – SAVAN. V čom má podľa teba zmysel sieťovania minulých a budúcich vyslaných ľudí, a zároveň zdieľanie ich dobrovoľníckych príbehov z terénu so slovenskou verejnosťou?
Konkrétne príbehy z misií vedia závážiť v procese rozhodovania sa u mladých a menej rozhodných ľudí. Mne veľmi pomohol kontakt s bývalými rozvojovými dobrovoľníkmi a dobrovoľníčkami z Dobrej noviny – hltala som každé ich slovo a skúsenosť, pretože ma to veľmi zaujímalo a motivovalo. Aktívne som si vyhľadávala rozhovory s ľuďmi, ktorí majú so životom v Afrike skúsenosti – či už ako cestovatelia alebo práve ako medzinárodní dobrovoľníci. Predstavovala som si, aké by to bolo, keby som ja verejne rozprávala o svojej skúsenosti z Ugandy a niekoho takto povzbudila k podobnému rozhodnutiu. A ono už je to tu.
Text: Boba M. Baluchová (Platforma SAVAN), Foto: Archív Janky Lonekovej