Jakub Šimek pôsobil dvanásť rokov v Nadácii Pontis, kde okrem iného manažoval štyri slovensko-kenské projekty, zamerané na rozvoj podnikateľských a digitálnych zručností mladých ľudí v Keni. V tejto subsaharskej krajine pôsobil aj ako medzinárodný rozvojový dobrovoľník a pomohol založiť vidiecky startup inkubátor Sote Hub. Momentálne už siedmy rok pôsobí v Slovenskej agentúre pre medzinárodnú rozvojovú spoluprácu (SAMRS), kde sa venuje téme zapájania podnikateľského sektora do rozvojovej spolupráce a projektom delegovanej spolupráce EÚ. Ako jeho doterajší život a kariéru ovplyvnila absolvovaná dobrovoľnícka misia, sa dozviete z nasledujúceho rozhovoru.
Začiatkom júna si vystúpil ako rečník na Slovensko-kenskom podnikateľskom a rozvojovom fóre v Nairobi. Po koľkých rokoch si sa do kenskej metropoly vrátil a koho zo svojich blízkych si tam opäť stretol?
Do Nairobi som sa vrátil po deviatich rokoch – ako zástupca Slovenskej agentúry pre medzinárodnú rozvojovú spoluprácu (SAMRS) v rámci cesty ministra zahraničných vecí a biznis misie SARIO do Kene a Tanzánie. Spomínané podnikateľské a rozvojové fórum moderoval David Ogiga – môj priateľ a riaditeľ Sote Hub-u, ktorého som naposledy videl pred siedmimi rokmi na Slovensku, keď sme spolu cestovali vlakom do Prešova v rámci projektu globálneho rozvojového vzdelávania. Spoznal som sa s ním ešte počas môjho pôsobenia v Nadácii Pontis, kde sme pracovali na štyroch rozvojových projektoch, zameraných na zvyšovanie digitálnych a podnikateľských zručností žiactva a mladých ľudí na vidieku v okolí mesta Voi. Projekt bol už vtedy financovaný SR pod značkou SlovakAid a vyústil v roku 2015 do založenia Sote Hub-u, ktorého napredovanie sledujem dodnes a z jeho úspechu sa veľmi teším.
Spomínaš zvyšovanie digitálnych a podnikateľských zručností mladých ľudí na kenskom vidieku. Ako hodnotíš aktuálne technologické zázemie a napredovanie v tejto východoafrickej krajine?
V Keni vznikli dve technologické inovácie, ktoré sa potom rozšírili nielen v rámci Afriky, ale aj do Európy – Ushahidi a MPesa. V mobilnom bankovníctve bola Afrika už od roku 2007 asi desať rokov pred Západom. Niečo podobné, ako Keňa, zopakovala o dekádu neskôr Rwanda, keď umožnila firme Zipline testovať prevoz liekov a krvi dronmi. Od roku 2019 tak pomáha znižovať úmrtnosť detí a matiek pri pôrodoch, čo je veľká vec. Myslím si, že ako pri mobiloch, mobilných platbách či dronoch, môže Afrika preskočiť vysoko-príjmové krajiny sveta aj pri využívaní AI (umelej inteligencie).
Hovoríme najmä o inováciách a startupoch, ktoré vznikajú vo veľkých mestách, ako je metropola Kene – Nairobi?
Áno aj nie. V kenskom hlavnom meste vznikol v roku 2010 iHub – prvý startup hub v celej Afrike. Ten navštívil aj prezident Andrej Kiska v roku 2017 počas svojej historicky prvej návštevy Kene, ktorej som bol tiež súčasťou. Nairobi je jediné sídlo OSN na kontinente. Má veľmi príjemnú klímu, ktorá priťahuje expatov a aj dnes koncentruje tretinu investícii do startupov v rámci Afrike. Keňa je v tomto smere ďaleko pred Nigériou, Južnou Afrikou či Egyptom.
Nairobský iHub a príbehy kenských inovácii Ushahidi, M-Pesa a M-Kopa slúžili ako inšpirácia pre náš Sote Hub. Ten sme založili v malom kenskom meste Voi koncom roka 2015 ako jeden z prvých vidieckych startup hubov na svete. Sote Hub potom odovzdával svoje skúsenosti aj v krajinách ako Etiópia či Pakistan. To potvrdzuje, že inovatívne myšlienky sa rodia aj v malých mestách.
Aké výzvy mladých ľudí vo východoafrickom regióne vnímaš (a vieš porovnať so situáciou spred dekády)?
Podobne ako pri mobilnom bankovníctve v Keni či donáškach dronmi v Rwande, Afrika a jej mladí ľudia môžu byť, a veľmi pravdepodobne budú, zdrojom nových technologických a sociálnych inovácií. Aj preto je veľmi dôležité vytvárať pre nich pracovné príležitosti prostredníctvom investícií.
Mladí ľudia v Keni sa pozerajú aj dnes na budúcnosť a technológie s optimizmom, no trápi ich ekonomická a regionálna nerovnosť, nedostatok pracovných príležitostí a práve financií na rozbeh podnikania. Zaujímajú sa o príležitosti zapojiť sa do dodávateľských reťazcov, lebo často majú rodinu práve na vidieku, ktorá sa venuje poľnohospodárstvu. Teda tamojších mladých zaujímajú celosvetové trendy, technológie a TikTok rovnako ako na Slovensku, no zároveň sú cez rodinu viac spätí s farmárčením na vidieku a s divokou prírodou, ktorá do neho tiež zasahuje. Potýkajú sa napríklad s nízkou výkupnou cenou makadamových orechov.
Keď hovoríš o makadamových orechoch, tak možno spomenúť dobrý príklad z praxe v podobe projektov slovenskej Nadácie Integra. Tie sa zameriavajú na pestovanie makadamových aj kešu orechov a ich zaradenie na exportný trh, ktoré sú často spomínané ako úspešné príbehy slovensko-kenskej rozvojovej spolupráce. Čo ďalšie by mohlo prispieť ku kenskému exportu na Slovensko?
Najprv treba uviesť fakt, že Keňa a Slovensko majú podobne veľký HDP (Hrubý domáci produkt), aj keď Keňa má asi desaťkrát viac obyvateľov. No celkový obchod medzi týmito dvoma republikami je veľmi malý – do desať miliónov eur ročne. Preto vytvorenie nového dodávateľského reťazca aj zapojenie kenských farmárov a podnikateľov do globálnej ekonomiky môže významne prispieť i k bilaterálnemu obchodu. Toto ukazuje aj príbeh Nadácie Integra a jej sociálnych biznisov – práve ich dodávateľský reťazec na makadamové a kešu orechy z Kene tvorí významnú časť celkového kenského exportu na Slovensko.
Počas nedávnej cesty do Kene a Tanzánie som sa rozprával so zakladateľkou slovenskej firmy, ktorá rozvíja kultúru pitia kakaa a buduje jeho zodpovedné dodávateľské reťazce. Zaujímala sa aj o pestovanie kakaa v Keni a celkovo vo východnej Afrike, keďže táto plodina sa tu ešte nepestuje. Podobné aktivity majú potenciál zamávať číslami kenského exportu na Slovensko a zároveň priamo či nepriamo ovplyvniť mladých ľudí. Lebo africký kontinent má najvyššiu pôrodnosť a najmladšiu populáciu na svete. Zároveň je najmenej urbanizovaná, a teda veľa ľudí je priamo, či cez širšiu rodinu, stále spojených s farmárčením.
Čo ťa najviac prekvapilo keď si sa do krajiny vrátil takmer po celej dekáde? Akú zmenu si spozoroval na prvý pohľad?
Asi najviac som sa dozvedel, keď som sa s kamarátom Davidom zo spomínaného Sote Hub-u presúval po Nairobi počas poobednej zápchy – z konferencie na recepciu Uberom. Videl som nové mrakodrapy, cesty, nadjazdy a veľkoplošné reklamy, napríklad na paneer syr. Bilbordová kampaň štátnej inštitúcie na to, aby Keňania jedli viac bravčového mäsa, ma neprekvapila. Ale bilbord s reklamou na paneer áno. Lebo som si pamätal z mojich návštev spred desiatich rokov, že Keňania moc syr nejedia.
V Nairobi panuje rovnaký chaos na cestách a čulý ruch v uliciach, ako pred dekádou. Mesto sa tiež výrazne posunulo v gastronómii a hotelierstve. Keďže je sídlom OSN s množstvom expatov, ktorí vyhľadávajú jeho miernu klímu vďaka vyššej nadmorskej výške, neustále sa zlepšuje v infraštruktúre, úrovni služieb a schopnosti organizovania podujatí. Má aj svoj vlastný národný park. Nairobi je azda jediné mesto, kde môžete o 5:00 ráno ísť na safari a o 9:00 ráno už byť na konferencii, kde sa zmienite o tom, ako ste dnes po prvý raz videli naživo leva.
Hakuna Matata (žiaden problém). Už niekoľkokrát si spomenul organizáciu Sote Hub, ktorú si v minulosti pomáhal zakladať. V čom bola a stále je výnimočná?
Štyri rozvojové projekty Nadácie Pontis s podporou SR cez SlovakAid v rokoch 2010 až 2017 pomohli Sote Hub založiť v meste Voi a podporovať jeho tamojšie aktivity. Išlo o jeden z prvých vidieckych startup hubov na svete. Potom sa Sote Hub postupne presťahoval do Mombasy a preorientoval sa z primárne rurálneho startup hub-u na podporu začínajúcich podnikateľov v agribiznise, digitalizácii, čistých technológiách a najmä v blue economy – teda prepájaní technológií a ekológie s ekonomickými príležitosťami, ktoré poskytuje pobrežie Kene. Za svoje pôsobenie podporil vyše tisíc začínajúcich podnikov a posledné roky organizuje Blue Economy Summit, ktorý pritiahne vyše tisícku účastníkov. V roku 2026 sa po desiatich rokoch a vďaka podpore donora GIZ (nemeckej vládnej agentúry pre medzinárodnú rozvojovú spoluprácu) rozšíril z Kene do Tanzánie.
Čo sa skrýva pod názvom Sote?
Sote znamená po svahilsky ‘my všetci‘ a má teda už v názve ambíciu prepájať inovácie a inklúziu. Na začiatku sa projekt venoval digitálnym zručnostiam učiteľov a čerpali sme zo skúseností ZŠ Bošany, pričom pani učiteľky z tejto základnej školy ich odovzdávali priamo na dvoch pilotných školách v dedine Rukanga. Projekt zapájal od začiatku dve slovenské firmy – Microsoft Slovensko a eTechnology. Nadväzujúci projekt sa rozšíril o podnikateľské zručnosti a postupne zapojil dvanásť stredných škôl v kraji Taita Taveta – tentoraz v spolupráci s Obchodnou akadémiou Levice a tamojšími pedagogičkami. Následne sme spolu s bývalou kolegyňou Ivanou Uličnou založili na kenských školách Sote ICT kluby a zo Slovenska zapojili ŠIOV (Štátny inštitút odborného vzdelávania) do prenosu metodológie cvičných firiem.
Ivana pôsobila v Keni aj ako rozvojová dobrovoľníčka a jej dve vyslania výrazne prispeli k vyškoleniu kenských vyučujúcich a žiactva, ako aj k rozvoju aktivít Sote ICT klubov. Po vzniku Sote Hub-u v roku 2015 sme tak prepájali nielen slovenských a kenských učiteľov a ich žiakov, ale aj začínajúcich mladých podnikateľov so startup komunitou na Slovensku.
Iniciatíva Sote naozaj plní svoju ambíciu prepájať inovácie s inklúziou, zapája čoraz viac aktérov. Akým smerom táto slovensko-kenská spolupráca napredovala a čím sa možno určite pochváliť?
Už od jej plánovania v roku 2009 išlo o príklad medzisektorovej spolupráce neziskového sektora a slovenských firiem v rámci ‘social impact‘ projektov pod vtedajším trendom, zvaným ‘global CSR‘ – spoločenská zodpovednosť podnikov z anglického Corporate Social Responsibility. Všetky štyri projekty (Slovensko-kenská spolupráca pre moderné školy, ICT4Voi, Sote ICT a Sote Hub), implementované v období 2010 až 2017, podporovali spoluprácu slovenských a kenských učiteľov a učiteliek, zvyšovanie digitálnych a podnikateľských zručností žiakov a žiačok, zavedenie metodológie cvičných firiem do Kene a podporu kenských startupov.
Inšpiratívny príbeh, ktorý zachytila aj britská BBC, vznikol konkrétne vďaka projektu Sote ICT na strednej škole Kajire Girls. Škola získala pripojenie k elektrine len v roku 2012, keď sme začínali spoluprácu. O šesť rokov neskôr vyhrali jej žiačky s ich hardware startupom na ochranu slonov Ndovu Care súťaž StartUp Africa Diamond Challenge a cestovali aj s ich mentorom Ezrom Abugom do USA, kde sa zúčastnili finále súťaže na University of Delaware.
V tejto organizácii si pôsobil aj ty ako medzinárodný rozvojový dobrovoľník. A nebol si jediný zo Slovenska. Čo bolo tvojou hlavnou úlohou počas vyslania?
Na jeseň roku 2014 som v Sote ICT kluboch na desiatich školách nadviazal na výbornú prácu dvoch slovenských rozvojových dobrovoľníčok, ktoré tam pôsobili predo mnou. Býval som v malom meste Voi – v lacnom hoteli, ktorý stál 1300 šilingov na noc, teda okolo desať eur. S lokálnym koordinátorom Giftom, absolventom Sote ICT zo školy Marungu Secondary, sme s využitím lokálnej dopravy – autobusov, boda boda taxi motoriek, matatu mikrobusov či taxíkov, ktoré čakajú kým sa naplnia pasažiermi, chodili po miestnych školách, navštevovali Sote ICT kluby a organizovali sériu školení pre cvičné firmy.
Mal som na starosti i stretnutia Sote ICT mentorov z radov vyučujúcich, jeden väčší víkendový seminár a pravidelné workshopy, prepájajúce susedné školy, napríklad v skladaní Lego Mindstorms robotov. V Nairobi som potom s riaditeľom Davidom Ogigom riešil viac administratívne a organizačné aspekty projektu, ako plánovanie aktivít, fundraising a rozvoj projektu.
Ako ťa to táto rozvojová dobrovoľnícka skúsenosť spred dekády ovplyvnila v ďalšom pôsobení?
Bolo to prvýkrát, čo som bol nepretržite skoro tri mesiace v Keni a mohol som sa hlbšie ponoriť do tamojšej kultúry a bežného života. Tým, že som na projekte pôsobil už predtým ako projektový koordinátor, som mal ale trochu inú skúsenosť ako kolegyňa Ivana Uličná, s ktorou sme si vymenili roly. Ona začala na projekte pôsobiť najprv ako rozvojová dobrovoľníčka a pol roka bývala priamo v dedinách. Vedela sa oveľa viac zžiť s komunitou a spoznať detailnejšie životy žiakov, žiačok aj ich vyučujúcich. Ako bývalý koordinátor som to mal v niečom ľahšie, lebo ma žiaci, mentori, manažment škôl a ďalší spolupracovníci už poznali a rešpektovali. Ale zároveň si odo mňa držali väčší odstup a neotvorili sa predo mnou v rozhovoroch tak, ako pred Ivanou a inými rozvojovými dobrovoľníčkami.
Vyskúšal si si dobrovoľnícke vyslanie do Kene aj manažovanie dobrovoľníčok zo Slovenska, teda iný pohľad na celý dobrovoľnícky cyklus. Ako ťa napĺňala táto úloha?
Vyberať a riadiť dobrovoľníčky je dobrá skúsenosť, no zároveň aj veľká zodpovednosť voči nim a celému projektu. Kľúčové bolo vybrať ľudí, ktorí sú seriózni, schopní a neberú vyslanie len ako príležitosť pre digitálne nomádstvo a ‘remote work‘, čo už vtedy (pred vyše desiatimi rokmi) bol trend na vzostupe. Nemám nič proti digitálnym nomádom, práve naopak. Ale pamätám si z niektorých pohovorov s kandidátmi na dobrovoľnícke vyslanie, ako padali otázky okolo rýchlosti internetu v mieste budúceho pôsobenia. Lebo daný človek potreboval pracovať na diaľku, čo bola ich jasná primárna motivácia…
Dobrovoľníčky na mieste riadil sám David Ogiga ako lokálny manažér Sote projektu. Vybudoval si v tom dobrú zručnosť a skúsenosť, čo neskôr zužitkoval aj v spolupráci s britskou organizáciou VSO, cez ktorú získaval pre projekt ďalších medzinárodných dobrovoľníkov.
Ktoré zručnosti si si v Keni ty sám počas vyslania najviac posilnil (a prečo)?
Určite trpezlivosť, flexibilitu a manažment očakávaní. Ďalej rozpočtovanie mojich výdavkov ako dobrovoľníka a schopnosť adaptovať sa na zmenu. V Keni vedia ľudia rýchlo reagovať na vzniknuté okolnosti, zorganizovať podujatie behom pár hodín, či zmeniť program, ak je to nutné. Zároveň sa často stáva, že program eventu sa výrazne natiahne, niečo zasa mešká alebo nefunguje. Nesmie vás prekvapiť výpadok elektrického prúdu či internetu. Alebo zistenie, že prenajatý matatu mikrobus je v zlom stave, a keď sa potom pokazí, treba dlho čakať na nový.
Čo sa ti ako prvé vybaví, keď si spomenieš na svoju dobrovoľnícku skúsenosť?
Krásne fotky z aktivít projektu. Viem, že to znie ako klišé – že ľudia chodia do Afriky ako dobrovoľníci najmä kvôli fotografiám. No krátko pred výjazdom som si kúpil nový, relatívne lacný fotoaparát (stál okolo 230 eur), ktorý mal ale dobrú svetelnosť objektívu. Mobily vtedy ešte nerobili také dobré fotografie a fotografovať aktivity projektu, najmä v interiéroch, bolo dosť náročné. Mne sa to vcelku podarilo, a rád sa k nim dodnes vraciam.
Druhá spomienka sú určite stretnutia a teambuildingy s vyučujúcimi – keď sme sa stretli večer, diskutovali o projekte a jedli tradičné kenské jedlá, ktoré si človek berie zo spoločnej misy rukami. Teda jedlá, ako placky chapati, kašu ugali, šalát kachumbari a sukuma wiki k uvarenej či pečenej koze.
Čo zo svojho vyslania by si rád pripomenul či zazdieľal s budúcimi dobrovoľníkmi a dobrovoľníčkami, smerujúcimi do rovnakej oblasti?
Rozhodne treba rešpektovať tamojších ľudí, miestne zvyklosti a pokyny vysielajúcej organizácie. Ďalej mať otvorenú myseľ pre miestne špecifiká a snažiť sa vnímať veci pozitívne. Zároveň si udržovať vlastný prístup a hodnoty. Teda nehneval by som sa na miestnych za to, že robia veci inak alebo majú iné názory. To ale neznamená, že sa človek musí prispôsobiť vo všetkom, len aby zapadol. Len je vhodné byť ľudský, vnímavý a občas diplomatický. Vo väčších mestách si treba dávať väčší pozor počas peších presunov v uliciach, najmä po zotmení. Rozhodne by som sa však snažil spoznať miestnu komunitu, tráviť s ňou čo najviac času a nezužoval by som trávenie voľných chvíľ v interakcii iba s expatmi.
V Keni som bol od roku 2010 mnohokrát a nemal som zatiaľ nejakú výrazne zlú skúsenosť, ak nepočítam stratenú batožinu a podobne. V malom meste Voi aj na vidieku som sa cítil a pohyboval bezpečne. Určite si treba dávať veľký pozor na cestách – najmä ak človek využíva boda boda taxi motorky, je vhodné zainvestovať do vlastnej prilby.
Ako zvládať tamojšiu klímu, počasie a denný rytmus? Ako sa na zmenu nastaviť fyzicky a psychicky?
Tým, že Keňa je na rovníku, tak sa tam stmieva skoro. Tma je už okolo pol siedmej večer a slnko tiež vychádza až okolo pol siedmej ráno. Určite treba dbať na zdravú životosprávu, mať cez deň dostatok tekutín, ovocia a zeleniny, pohybu a slnka. Tým, že človek často pracuje v interiéroch a cez deň sa na stretnutia presúva Uberom, ľahko sa mu môže stať, že zanedbá pohyb na čerstvom vzduchu a na slnku.
Vďaka dlhodobému vyslaniu môže dobrovoľník získať oveľa hlbší pohľad do miestnej spoločnosti a kultúry v hostiteľskej krajine, ako počas krátkodobej pracovnej cesty, keď ho logisticky plne podporuje lokálny projektový manažér. To, že človek je zrazu sám v malom meste či na dedine, a musí si často sám organizovať program, aktivity aj logistiku na daný deň či celý týždeň, môže byť samo o sebe výzvou. Po večeroch sa môže cítiť osamelo, čo je určite téma, ktorú by dobrovoľník nemal podceniť a byť si vedomý, že adaptácia na život v novom prostredí (a za odlišných podmienok, ako doma v Európe) vie byť náročná. Cudzie miesto a rôzne okolnosti (najmä v začiatkoch vyslania) môžu vyslaného človeka oveľa viac iritovať práve v zahraničí, ako doma, a domov mu bude chýbať – preto sa musí naučiť byť voči sebe aj miestnym ľuďom viac zhovievavý…
Ako sa zmenilo tvoje zapojenie do lokálneho dobrovoľníctva v Bratislave po návrate zo zahraničnej dobrovoľníckej misie?
V Nadácii Pontis, v ktorej som pred a po mojom vyslaní pracoval, sme každoročne organizovali podujatia pre firemných dobrovoľníkov a dobrovoľníčky, ako Naše mesto, kde sme prirodzene tiež dobrovoľníčili. Podobne sme mali každoročný teambuilding vo forme dobrovoľníckych aktivít, napríklad na Kalvárii v Banskej Štiavnici. Mimo práce som ako dobrovoľník spoluorganizoval rôzne meetupy, napríklad na tému efektívneho altruizmu, ktorá ma vtedy zaujímala.
Keď už hovorím o firemnom dobrovoľníctve, určite vidím priestor aj na vysielanie firemných dobrovoľníkov a dobrovoľníčok do nízkopríjmových krajín sveta, na čom by mohli spolupracovať mimovládne rozvojové organizácie s firmami. Som veľkým fanúšikom medzisektorovej spolupráce a tiež aj takýchto nástrojov, ako vysielanie dobrovoľníkov SlovakAid – s relatívne menším rozpočtom na jeden projekt, ktoré by sa ale mohli otvoriť pre rádovo viac ľudí ročne.
Na diskusiu okolo tohto návrhu bude určite v najbližšom období priestor a načasovanie. Tento rok bola totiž spustená platforma SAVAN – alumni sieť bývalých a zároveň databáza s ponukami aj príbehmi pre budúcich rozvojových dobrovoľníkov a dobrovoľníčky na Slovensku. V čom by teba táto platforma najviac obohatila?
Záleží mi na rozvoji nástroja vysielania rozvojových dobrovoľníkov do zahraničia, lebo je vstupnou bránou do nášho sektora a pomáha doň dostať nových ľudí. Zároveň súvisí s mnohými ďalšími témami a nástrojmi v medzinárodnom rozvoji, ako zdieľanie skúseností a zapájanie podnikateľov. Určite by som privítal mix online a offline stretnutí v rámci alumni siete. Keď má človek rodinu, tak sa ťažšie po práci uvoľní na rôzne aktivity, ak by mali byť pravidelné. No zároveň nič nenahradí osobné stretnutia a diskusie. Vhodná by bola kombinácia občasných stretnutí naživo a kratších, no viac pravidelných online stretnutí – pokojne aj s voľnou diskusiou zapojených bez náročného organizovania a nutnosti pripravovať si prezentácie.
Osobne určite rád prispejem do diskusie o témach, ako medzisektorová spolupráca, zapájanie podnikateľov do medzinárodného rozvoja, inovácie a efektívnosť rozvojovej spolupráce či partnerstiev. A budem vďačný aj za zapojenie do tém, ktoré budú práve rezonovať v platforme a ostatní ich vyhodnotia ako prioritné.
Spustenie platformy SAVAN pripadlo nie náhodou práve na tento rok, ktorý má zvýšiť povedomie i zapojenie ľudí do rôznych typov dobrovoľníctva. Na čo by sme sa všetci ako spoločnosť mali zamerať počas Medzinárodného roka dobrovoľníctva pre udržateľný rozvoj (IVY2026)?
Na rozmach rôznych nástrojov dobrovoľníctva, vrátane vysielania rozvojových dobrovoľníkov SlovakAid do zahraničia, a na podujatia, kde si súčasní, bývalí a budúci dobrovoľníci a dobrovoľníčky vedia odovzdať skúsenosti. Osobne si naozaj myslím, že vysielanie firemných dobrovoľníkov môže byť jednou z ciest spolupráce firiem a mimovládneho sektora v oblasti rozvojovej spolupráce. Podobne aj ďalší nástroj SlovakAid s názvom Zdieľanie skúseností (Sharing Slovak Expertise), ktorý nepriamo súvisí s dobrovoľníctvom, by sa mohol otvoriť pre expertov a expertky zo súkromného a mimovládneho sektora.
Osvety okolo napĺňania Globálnych cieľov (SDGs) OSN nikdy nie je dosť. Ktorý z cieľov tejto Agendy 2030, ktorú by sme mali do roku 2030 aj úspešne naplniť, by si ty osobne rád pretlačil do popredia a povedomia širokej verejnosti (a prečo)?
V súvislosti s SDGs ma zaujíma prioritizácia rôznych cieľov a podcieľov, ktoré sú napríklad najviac centrálne v sieťovom grafe – v zmysle, že ovplyvňujú dosiahnutie ostatných globálnych cieľov. Tu vynikajú SDG6 a SDG7, lebo bez vody a energie nie je život, ani rozvoj. Napríklad výpadky elektriny, a teda osvetlenia, ovplyvňujú bezpečnosť na uliciach (SDG3 a SDG16) a tiež kvalitu vzdelávania v domácnostiach (SDG4) – čo mnohí rozvojoví dobrovoľníci určite dobre poznajú aj zo vlastných svojich vyslaní.
Text: Boba M. Baluchová (Platforma SAVAN), Foto: Archív Jakuba Šimeka
Rozhovor pre platformu SAVAN vznikol v júli 2026 vďaka podpore SAMRS.